Len tak na pokec:o)

30. března 2007 v 18:45 | Angellska |  Zuzana Smatanová - Rozhovory
Svoju kariéru v šoubiznise začala pred tromi rokmi, keď vyhrala súťaž Coca-Cola Popstar. Zbierka ocenení od kritikov i publika svedčí o popularite mladej umelkyne a profesionálky, ktorá sa vo svojej práci našla. O súčasnosti, plánoch do budúcnosti, ale aj o tom, prečo verejnosť nerada púšťa do svojho súkromia, hovorí Zuzana Smatanová.
Z pohľadu hudobného fanúšika ponúklo leto široký výber festivalov. Ako vyzerali tieto mesiace z pohľadu speváčky a hudobníčky?
Toto leto naozaj nemám pocit, že by som mala čas na seba. Väčšinu času trávim na cestách. Domov sa dostanem tak na dva dni a už znova vyťahujem auto z garáže. Je to naozaj chaotický život teraz, ale nesťažujem sa, vyhovuje mi to. Mám toto obdobie rada, celú zimu sa teším na leto, kedy môžem festivalovať a cestovať.

Kde si v takomto hektickom období dobíjate batérie?
Všetky moje kroky smerujú vždy domov. Mám tam ľudí, ktorí mi rozumejú, najlepšie si vyčistím hlavu v prírode. Keď po týždni koncertovania prídem domov, objímam stromy, prechádzam sa po Súľovských skalách. Minule som tam vytiahla aj chlapcov z kapely. Dychčali, ale zvládli to.

Spievate radšej na festivaloch, alebo v komornejšej atmosfére?
Najradšej v New Yorku (smiech). Ale nie, vážne. Závisí to od atmosféry, niekedy je lepšie na veľkých festivaloch, niekedy sú dobré malé klubové vystúpenia. Zaujímavé sú unplugged vystúpenia aj benefície, kde hráme pre deti. Priznám sa, že veľmi rada chodím na východ. Tam ľudia dokážu urobiť dobrú atmosféru.

V kapele ste jedinou ženou. Dá sa to považovať za výhodu?
Nemám pocit, že by som tam trčala. Sme spolu už tri roky. Asi náhodou sme sa zišli také povahy, ktoré si vyhovujú a nevznikajú medzi nimi konflikty. Pre mňa je veľmi dôležité, že ma akceptujú. Vlani sme celý rok boli spolu, zavretí v štúdiu sme pripravovali album, a potom sme všetci išli do Afriky na dovolenku. Rozumiem si s nimi ako s bratmi - keď som týždeň doma, už mi chýbajú.

Doterajšie dva albumy ste vydali na jeseň 2003 a jeseň 2005. Dodržíte tento trend a vydáte tretí album na jeseň 2007?
Bude to určite niekedy na budúci rok, začínam nahrávať niekedy na jar. Už pripravujem nové pesničky, kúpila som si aj diktafón. Zatiaľ nechcem hovoriť, aký bude. Ale už mám nejakú predstavu, aký by mal byť, a chcem sa jej držať.

Aj keď niektorí vašu angličtinu kritizujú, zostávate jej verná aj popri textoch v slovenčine...
Texty píšem od pätnástich rokov, keď som počúvala rádio, chcela som si to vyskúšať aj v angličtine. Bolo to v čase, keď som ešte nevedela, kam sa so svojou hudbou dostanem. Keď prišlo nahrávanie prvého albumu, vytiahla som ich. Bolo to absolútne spontánne, nikam som to nechcela hnať. Teraz sa viac prikláňam k slovenčine. Na festivaloch vidím, že ľudia majú radi slovenské pesničky a chcú si ich spievať s nami. Aj mne je to prirodzenejšie, slovenčinou sa asi viac otvorím ľuďom.

Jana Kirschner svoj ostatný album nahrávala v Londýne. Nemáte tiež ambíciu preraziť v zahraničí?
Kto by nemal. Samozrejme, že áno, každý by sa takejto šance chytil. Ak príde taká ponuka, poteším sa, znova sa vložím do skladania anglických textov. Zatiaľ som tu na Slovensku, je mi tu dobre a uvidím časom, čo príde.

Často vás prirovnávajú k Alanis Morissette, Avril Lavigne či Natalie Imbruglia. Stotožňujete sa s tvorbou niektorej z týchto dám?
Mne sa páči veľa speváčok a tým, že je ich veľa, ktoré píšu pop-rock, bola som istým spôsobom zaradená do tejto škatuľky. Prišlo to však samo, skladám pesničky, aké ma bavia, a vyzerám, ako vyzerám. Avril Lavigne nepočúvam, nejako ma to celé obišlo. Páči sa mi, akú hudbu robí Alanis Morissette. Ja sa snažím do mojej hudby dávať čo najviac zo mňa, nemalo by význam, keby som ju robila podľa niekoho iného.

Na Slovensku je len niekoľko naozaj dobrých speváčok. Aké sú medzi vami vzťahy, nie je medzi vami rivalita?
Médiá veľmi rady sýtia ľudí informáciami, ktoré vôbec nie sú pravdivé. Sama seba som sa pýtala, v akej rivalite by sme mohli byť. Podľa mňa niečo takéto žiadna z nás nerieši. Naopak, sme takpovediac kamarátky, vždy keď sa na nejakej akcii stretneme, máme si čo povedať. Nikdy som nepociťovala, že by mi niekto závidel. Čo by mi urobili, zobrali by mi koncert?

Vaše duety s I. M. T. Smile či s Desmodom boli veľké hity. Nehnevá vás niekedy, že možno zatienili vašu vlastnú tvorbu?
Vôbec nemám ten pocit. Boli to veľmi úspešné pesničky, a ja sa z toho teším. Ale sú aj moje pesničky, ktoré oslovili publikum rovnako, napríklad Nech sa deje čo sa má. Nedokážem prvoplánovo písať pesničky s pocitom, že toto bude hit. Momentálne sa chcem venovať príprave albumu, zatiaľ si chcem dať na chvíľu pauzu od ďalších duetov.

Nerada rozprávate o súkromí. Ste asi jediná speváčka, na ktorú sa prakticky nedá zohnať súkromné číslo a ktorá komunikuje len prostredníctvom manažéra. Je to akási ochrana pred svetom?
Zo začiatku som si veci ohľadne práce vybavovala sama. Veľa ľudí malo moje číslo. Bolo to strašne chaotické obdobie. Chvalabohu som si v kapele našla svojho manažéra, basáka. Zobral to bremeno na seba, a tak mi to najlepšie vyhovuje, nemôžem myslieť na stopäťdesiat vecí naraz. Nesúvisí to teda so súkromím, aj keď je pravda, že o ňom nerozprávam. Nie som typ človeka, ktorý by rád rozprával o tom, kde bol a čo robil. Určila som si nejakú hranicu a nechcem zverejňovať ľudí, ktorí sú súčasťou môjho súkromia.

Sláva asi veľmi ovplyvňuje váš život...
Slávou by som to nenazvala, skôr popularita. Určite by som svoje postavenie nikdy nevyužila na vybavenie pokuty za rýchlu jazdu (smiech). Reakcie sú vyvážené, veľa ľudí je ku mne milých, žiadajú autogramy a mňa to teší. Na druhej strane, človek keď nemá náladu a druhí sa naň pozerajú, nemusí to byť najpríjemnejšie. Neberiem však popularitu ako niečo prvotné. To hlavné, čo chcem robiť, je hudba. To ostatné je len sprievodný jav. Nesledujem, čo sa píše v médiách, sústredím sa na to, čo ma baví.

Napaľovanie zabíja hudbu. Aký je váš názor na tento obľúbený slovenský šport, ktorý sa vás bytostne dotýka?

Otvorene, nedokážeme tomu zabrániť. Ja osobne chcem mať album so všetkým. V obchode sa už zdravím s predavačmi. Viem však, že mnohí na to cédečko nemajú, píšu mi napríklad desaťročné deti, že im rodičia nechcú dať peniaze a podobne. Beriem to tak, ako to je, pozerám sa na to so zažmúrenými očami.

Jedným z vašich snov bol skok padákom. Už sa vám to podarilo?

Ešte stále váham, zatiaľ som sa na to neodhodlala. Keď sme nakrúcali videoklip k Nech sa deje čo sa má, náš bubeník skočil. Išiel hore asi 1 700 metrov, a to už naozaj chce odvahu. Človek nikdy nevie, čo všetko sa mu tam hore v hlave premelie, ten okamih ma možno ešte len čaká.

Máte predstavu, čo by ste robili, keby ste neboli speváčkou?
Robila by som hudbu aj pre seba, ako som to robila dovtedy, kým som nevydala album. Už sa nedá otočiť o 180 stupňov. Takže by som pravdepodobne neskončila v laboratóriu s chémiou, čo ma bavilo predtým. Pravdepodobne by som sa stále venovala umeniu, kreslila by som, fotila. Možno by to nebolo
vyslovene populárne, ale robila by som to, čo ma baví.

Ako vnímate SuperStar? Za jeden rok pribudlo na slovenskom trhu 22 nových spevákov.

Bola som na SuperStar zvedavá, lebo to bola veľká príležitosť pre začínajúcich spevákov. Tiež som išla do súťaže, aj keď do inej. Lenže postupom času mnohí z nich zvoľnili tempo, možno zistili, že to nie je ich cesta. Možno celý ten mediálny krik okolo toho bol väčší ako sila robiť hudbu. Možno ich niektorých zaslepila aj taká chvíľková popularita. Ale niektorí sa chytili a dali fanúšikom niečo nové. Napríklad Zdenka Predná prišla s iným žánrom a dala ľuďom novú možnosť. Samo Tomeček sa tiež uchytil. Finalistov SuperStar neberiem ako konkurentov, ktorí dostali nejakú výhodu, svojím spôsobom je to aj nevýhoda. Je to aj na tých samotných ľuďoch, ako sa k tomu postavia.

V šoubiznise pôsobíte od osemnástich rokov. Ako by ste opísali vaše začiatky?
Ja som k hudbe začala byť otvorenejšia až niekedy na strednej škole. Prišlo to prvými pesničkami, ktoré som zložila. Brat bol veľmi prekvapený, keď som mu zahrala svoju prvú pesničku. Aj keď ma kamaráti volali von a ja som povedala, že skladám pesničky, boli prekvapení. Spolužiačka zo strednej školy ma neskôr prihlásila na súťaž Amatérska gitara, ktorú som nejakým zázrakom vyhrala. Dostala som elektro-akustickú gitaru a to bol pre mňa najväčší poklad na svete. Potom som si pár pesničiek nahrala. Nie s cieľom preraziť, ale aby som ich trebárs za päťdesiat rokov mohla pustiť vnúčatám.
Hneď na druhý deň ako som sa vrátila z nahrávania, som videla avízo na Coca-Cola Popstar. Skúsila som to, možno motyka vystrelí. Podarilo sa a od tej chvíle ma začali obklopovať ľudia, ktorí sú so mnou doteraz a ktorým dôverujem.

Postupne ste pozbierali azda všetky hudobné ceny, ste aktuálna slávica. Nezdá sa vám však predsa len, že na malom Slovensku je tých súťaží príliš veľa?
Je to fajn, že aj na takom malom trhu majú súťaže svoju tradíciu. Prečo neudeliť cenu niekomu, kto niečo vytvoril, kto niečím prispel?

Ktorú zo svojich cien si najviac vážite?
Logicky, nedá sa ani jedna vybrať, každú cenu som prijala absolútne s pokorou. Či už to bolo od verejnosti, alebo od kritikov. Asi najsilnejším momentom bola však tá prvá cena, akustická gitara.

Vaši rovesníci riešia úplne iné problémy, škola, prvá práca, študentské lásky a podobne. Nechýba vám niekedy život a starosti obyčajného človeka?

Musela som začať rozhodovať o veciach, ktoré 18-ročný človek ešte nedokáže riešiť ako dospelý človek, začiatky boli pre mňa ťažké. Tiež si viem predstaviť, že by som chodila na vysokú školu a žila taký ten študentský život, skúšala nejaké brigády. Niekedy by som chcela byť úplne obyčajný človek, báť sa, či dopadne dobre skúška, chodiť s partiou von a nikto by ma nepoznal. Je ťažké nájsť v kaviarni dostatok súkromia, aj keď sa mi to niekedy podarí. Na druhej strane, takto to asi malo byť a ja si to celé užívam.

Z každej vašej odpovede srší optimizmus. Ste šťastný človek?
Áno, som šťastný človek, žijem si svoj sen. Chcem ľuďom dávať niečo zo seba, zdieľať s nimi pozitívnu energiu. Považujem sa za obyčajného človeka, ktorý je rád, má okolo seba veľké zázemie a svoj život napĺňa tým, čo ho neskutočne baví. V tejto koži si naozaj vyhovujem.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Denisa x) Denisa x) | Web | 31. března 2007 v 18:17 | Reagovat

1. kolo soutěže začíná x)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama